„Nie nad tým človekom treba plakať, ktorý sa narodil alebo zomrel, ale nad tým, ktorý zaživa stratil svoju ľudskosť.“ Epiktétos – filozof starovekého Grécka
Slzy na tvári človeka uschnú, ale v duši zostáva jazva, ktorá bolí. Bolí nielen rodičov a súrodencov, ktorí pred rokom krutým spôsobom stratili svojich milovaných. Uplynul už dlhý a smutný rok, čo krutým spôsobom odišli z tohto sveta - investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina. Toto smutné výročie sme si aj my v škole, počas hodín náboženskej výchovy, pripomenuli modlitbou za túto dvojicu mladých ľudí. Postavili sa za pravdu a tým chceli zastaviť prívaly zla. Ani ich násilná smrť však nezastavila odvahu ostatných ľudí, ktorí chcú žiť statočne.
Plamienok kahanca, malý a slabý, nám všetkým pripomenul, že nie silou a zúrivosťou zmeníme zlo na dobro. Neurobí to nikto za nás, musíme každý deň, stále znovu zápasiť s vlastnou ľahostajnosťou. Máme byť „soľou zeme a svetlom sveta“. Hľadajme odvahu žiť tak, aby naše myšlienky, slová, skutky, drobné gestá, aj vážne rozhodnutia „chutili“ a boli na úžitok aj druhým. Aby termín ľudskosť nezostal iba výrokom v slovníku cudzích slov. Aby pravda, slušnosť a charakter, spravodlivosť a právo zostali hodnotami upevňujúcimi vzťahy medzi ľuďmi. Žiť čestným životom a vytvárať priestor pre rozvoj ľudskej jedinečnosti a brániť život, ako najvyššiu hodnotu. Snažme sa o ľudskosť, lepší svet, buďme tvorcami pokoja. Zastavme zlo v akejkoľvek forme a nedovoľme, aby rozleptalo spoločnosť a život v nej. Všetci túžime žiť v spravodlivejšom a lepšom svete, je našou povinnosťou taký svet a spoločnosť vytvárať a chrániť.